Teraz, už s manželom, sme spolu od mojich 16 jeho 20 rokov. V 22 rokoch prišla na svet dcéra. Už vtedy prebiehali nejaké tie nezhody, rozchody, rozpory, podvedenie zo strany muža počas vzťahu ešte pred dcérou. Ale to by si človek povedal, to je bežné vo vzťahoch, predsa to nemôže byť neustále ružové a stať sa to môže. V 25 rokoch prišiel na svet syn. Ja som veľmi komunikatívna, priateľská, otvorená. Muž zase skôr flegmatický. Pokiaľ sa riešil nejaký problém, riešila som ho ja. On nemal tak úplne potrebu. Predsa,, čo chcem neustále riešiť že. Komunikácia nám v tomto smere dosť viazla. Ja som potom prežívala v predchádzajúcom zamestnaní syndróm vyhorenia a potrebovala som podporu, povzbudenie, pohladenie.
Nedostávalo sa mi ho. To som preskočila do doby, keď som mala 30. A zrazu sa objavil niekto, kto mi tú podporu dával. Nemusela byť vôbec sexuálna. Avšak som rýchlo odhodila ružové okuliare a hovorila si, máš predsa rodinu neblbni, nenič. Vtedy som si myslela, že manžel nič netuší. Chyba. Tak, ako veci neriešil za normálnej situácie, tak ich ale riešil po alkoholovom opojení, hoci len ľahším. A tak v ňom po roku buchlo a fyzicky ma nepadol. Bohužiaľ pri tom boli prítomné aj deti. Ja, opäť tomu dala šancu, hoci to strašne bolelo. Teraz nemyslím tú bolesť po údere.
Trvalo to dlho a trvá to vnútorne stále. Chceli sme predtým nejako utiecť z predchádzajúceho bývania a tak si kúpili baraček, aby sa aj deti cítili lepšie. Mysleli sme, že sa tým všetko vyrieši. Avšak manžel od tej doby celkom žiarli, práve tým, ako som komunikatívny, stráži ma, pozerá mi do mobilu. Keď ho niečo rozčúli a má popito, opäť podotýkam stačí málo a začne to. Zrazu sa v ňom ukáže úplne iný človek. Nie, že by ma fyzicky napádal, ale skôr psychický dokáže robiť veci, ktoré sú dosť cez čiaru a niekedy aj možno horšie ako tie fyzický. Ja vlastne od určitej doby riešila psychologickú pomoc, teraz už ju bohužiaľ kvôli našim nezhodám rieši aj dcéra (16 rokov).