Mám nového priateľa, iba tri mesiace ale situácia sa rozvinula smerom že sme spolu začali hneď bývať a možno tam nastala tá chyba. Zo začiatku bolo všetko ružový, krásny, ťuťu ňuňu a cca 14 dní úplne otočil. Neustále ma poučuje, čo urobím ja tak je päto, čo urobí on tak je najlepšie samozrejme. Neustále ma prehovára nech si nájdem inú prácu, na všetkom hľadá chyby, zosmiešňuje ma, ponižuje ma, na moju osobu vždy nejaká nejaká negatívna pripomienka a potom sa strašne ospravedlňuje. Samozrejme som to preberala aj s kamarátkou a jej názor je ten nech zdrhám kým môžem. Od ponižovania to už nie je ďaleko k fyzickému násiliu, ale na to mám iný názor, pretože nie je nijako agresívny voči mne fyzicky.
Som stratená, žijem trochu v obavách. Na jednu stranu si hovorím – časom to bude lepšie, treba priateľovi len niečo prelietlo cez noc. A na druhú stranu neviem, či by nebolo lepšie ten vzťah s ním ukončiť. Predsa len furt a stále nechcem počúvať, aká som zlá, čo robím zle a ďalšie také reči. Priala by som si, aby ma priateľ miloval, mal ma rád takú, aká som, bol ku mne pozorný, no jednoducho tie klasické veci. Asi viete, čo tým mám na mysli. Aktuálne spolu nespíme a nemáme spolu sex a to ma tiež veľmi trápi.
Ale vždy keď s ním hovorím o akomkoľvek problémoch, tak to zametá pod koberec. Už som z toho celkovo unavená. Problémy by sa mali riešiť a nie, že sa budú prehliadať. A koho by to neunavilo, keď už je to nejaký dlhší čas? Naozaj nechápem, kde je problém. Dlho som si myslela, že je problém vo mne, ale potom som si to začala písať a začala som pozorovať, že priateľ rád veci prekrúca bez toho, aby si vypočul aj druhú stranu. A samozrejme sa to veľmi ťažko rieši, keď on o problémoch nechce počuť a len sa hnevá, uráža, ale hnevanie sa ani urážanie jednoducho nie je žiadne riešenie problémov ani omylom.