Ukončila som vzťah po 4,5 rokoch. Chronický klamár, finančné problémy mával už kedysi a dostali sme sa do nich aj spolu podľa známych, kamarátov a rodiny je to chorý človek. Nikdy na mňa nevztiahol ruku ani nekričal. Čo som si všimla tak narážok ako to si nekupuj to je hrozné, prečo nechodíš v podpätkoch to je na babkách pekné, mala by si sa viac maľovať a tak podobne. Milenky po internete asi nemusíme komentovať myslím že to je to isté ako nevera naživo. Chýbalo mi vo vzťahu chodenia naproti keď som sa vracala neskoro z práce, len tak sa pritúliť bez toho, aby z toho muselo byť milovanie ale povedala som si že taký asi je.
Jednoducho taká tá neha a to, že tu pre mňa je, to som od neho nezažila a je mi to celkom dosť ľúto. Celkom dosť sa v tom ešte mýlim a nie je deň, kedy by som si nespomenula na to, čo sme spolu prežili, robili alebo ako mi sľuboval, že ma neustále bude nosiť na rukách a že už to bude navždy. Najhoršie na tom ale je, že mi naozaj ostali len spomienky a oči pre plač. A je zaujímavé, že aj keď mi toľkokrát klamal, aj tak naňho nemôžem zabudnúť. Skúšala som chodiť aj na rande po rozchode s inými chlapmi, ale jednoducho to nie je ono, alebo sa bojím sklamania a toho, že by sa to stalo znova a znova a že by som sa zase spálila.. neviem.
Každopádne som s ním bola dlho a na to sa len tak zabudnúť nedá. A asi sa z tohto rozchodu budem ešte dlho spamätávať a bude veľmi dlho trvať, než si nájdem niekoho iného a než budem mať vôbec odvahu s niekým začať chodiť a randiť. Všetko je to smutné a zložité a mňa to veľmi mrzí, ale nedá sa nič robiť. Jednoducho sa musím naučiť s tým žiť. Sem tam si plačem, pretože to musí zo mne von. Našťastie ale mám ešte najlepšiu kamarátku, ktorá ma stále drží nad vodou a som jej za to veľmi vďačná, pretože mi veľmi pomohla a poradila mi v najhorších chvíľach.